pondelok 25. novembra 2013

O rokoch deväťdesiatych



Nedávno som čítal knihu od Juraja Šeba – Slobodné deväťdesiate roky. Tieto roky mám strašne rád, prežil som v nich detstvo a strešne rád sa do nich vraciam, i keď som podľa reklamy na jeden bankoví subjekt už dávno retro. V tomto článku sa chcem venovať veciam, ktoré nejako poznačili roky 90siate. Tie časy keď začala k nám prenikať západná civilizácia, začali sme si uvedomovať čo je to demokracia, a tie časy ktoré v nás vždy zostanú zapísané hlavne ako časy rodiacej sa slobody. Tento prehľad píše dieťa ktoré sa narodilo na konci rokov osemdesiatych, prežilo detstvo v rokoch deväťdesiatych a dospelo v rokoch dvetisícich.  
Krabice od topánok plné fotiek – tie časy keď sme mali plné krabice fotiek, či už dávnych alebo súčasných. V dnešných časoch to už nepotrebujeme, veď nám zostali plné DVD fotiek z dovoleniek a akcii, na ktoré sväto svete prisaháme že ich ráz dáme vyvolať a ktoré aj tak nik nepozerá.
Dožuvané audiokazety – pre tých skôr narodených, je to kedysi dávno veľmi obľúbený formát nosičov hudby. Mal som voľakedy plno kaziet (a doteraz mám) ktoré sa váľali kde kade, prehrával som ich na lacnom rádio- kazetovom prehrávači a pilne som nahrával moje obľúbené skladby z rádia. Bola to doba kedy CD boli príliš drahé a nedali sa napaľovať, a kazety lacné, rovnako ako zvuk z nich. Mal som rád tie časy keď som musel pretáčať pásku a hľadať svoj obľúbený song.  
Wolkamany – tento pojem vznikol už v 80siatych rokoch ale my sme ho vo veľkom prežívali aj v rokoch 90siatych. Stačili nám lacné baterky ktoré nevydržali ani hodinu hrania, slúchadlá od Číňana, jedna páska, a o zábavu na školskom výlete v autobuse, prípadne v škole pod lavicou bolo postarané. Potom neskôr došli diskmany, ktoré podľa môjho názoru nedosiahli až takej slávy ako wolkmany, a už sa na svet drali mp3jky.
Šušťáky – v tejto súčasnej dobe by som bol zrejme out keby som zo skrine vytiahol moje staré šuštáky a natiahol ich na seba. V 90siatych rokoch to bol vrchol frajerstva a navyše veľmi pohodlné oblečenie.
Tamagoči – musím osobne povedať že nikdy som nevlastnil tamagoči (zdalo sami to zbytočné. Dosť zverincu mám doma). Za to v dobe dávno minulej sa to stalo kultom. Decká z môjho okolia nespali aby sa mohli starať o svoje zvieratko a nosili ho aj poslušne do školy na krku, kým im úplne nezdochlo, prípadne sa nevybili baterky.  
Elektrické hry do ruky – neviem ako sa tieto hry originálne nazývajú, ale detskými rukami a stánkami tržníc sa to hemžilo v deväťdesiatych rokoch ako mor. Ale nielen detskými. Každý si chcel zahrať svoj obľúbený tetris, formule, prípadne 100 + 1 iných hier na svojej hre na baterky. Obchodníci na trhoviskách podľa mňa na týchto hrách neskutočne zarábali, i keď v súčasnosti by sa to zdalo smiešne. Osobne som zažil časy kedy sa takáto „hra“ presúvala s nadšením z ruky do ruky a detská pri nej nespávali, až sa celkom nedokazila a neskončila na smetisku elektronických dejín.
Videohry – doby pred PS2 keď sa to na trhoviskách hemžilo obchodníkmi prevažne z východných zemí, ktorý mali plné krabice žltých „kaziet“ do videohier, ktorými sa detská prehrabávali a hľadali tú svoju obľúbenú, a potom si ich v škole pod lavicou vymieňali.
Mexikoplatz – pokiaľ som dobe dával pozor, pochádza toto slovo z rakúska kde takéto trhovisko fungovalo. Neviem ako v iných mestách, ale u nás sa tomu tak nadáva doteraz. V deväťdesiatich rokoch to boli časy, kedy sa na týchto miestach dalo zohnať, v čase kedy nefungovali obchoďáky, od podnikavých jedincov takmer všetko. Od lacnej elektroniky, cez šaty, handry, sväté obrázky, duchny, sady nožov... no zázrak. Predávajúcich tvorili hlavne Vietnamci, ale v mojom mladí aj pupkatí Rómovia, s rukami plnými zlatých prsteňov, ktorý sa časom z trhovísk vytratili.
Červený rúž – na deväťdesiatych rokoch som mal rád dve veci. Plavky a nohavičky ktoré boli tvarované tak aby sa vytiahli čo najvyššie a tak dávali ženám dlhé nohy a krásne boky a červené sýte rúže, ktoré boli základom všetkých diskoték, plus maximálne vyfarbené čierne oči.  
Danceflor – tento hudobný štýl sa prehnal v 90siatych rokoch Európou ako smršť a neobišiel ani Slovensko. U nás to síce znamenalo hŕbu lacných syntetických tónov a rage spevov ktorým kraľovali Maduar, MC Erik a Barbara, prípadne ľudia ako Kopytovci, ktorý sa na tejto vlne zviezli, ale s odstupom času sa celkom rád k tomu vrátim a zaspomínam si.
Diskotéky – tento vrchol zábavy sa u nás prejavil v najväčšom merítku najmä v 90tych rokoch. Keď už zábava, tak na diskotéke, keď už spoločenský život tak tam ... a zostalo nám to doteraz.
Drogy – aj keď tento pojem už v našich zemiach fungoval dosť dávno, bol takzvaným tabu a témou čisto pre protispoločenských ľudí. V tomto krásnom desaťročí, keď k nám začalo prenikať viacej svetla zo západu, sa vytvorila panika. Panika okolo drog. Relácie ako Osemnástka na krku, Štúdio kontakt, prípadne iné porady pre mladých, hlásali o škodlivosti drog na uliciach. Podľa môjho názoru sa v týchto časoch nevenuje až toľko pozornosti tomuto problému, ako v rokoch 90siatych, kedy tento fenomén zažil svoje zlaté obdobie.
AIDS – spolu s drogami sa k nám dotrepala aj panika okolo AIDS. Všetci vyzývali hlavne mladých a dospievajúci k opatrnosti a vraveli o riziku spojenom s touto chorobou. V súčasnosti sa to stalo už klišé. Zrejme už teraz všetci vieme o rizikách a dôsledkoch spojených s touto chorobou, lebo som o tejto problematike už dávno nepočul.
Nočné ulice – ulice v súčasnosti už nie sú to čo bývali. V 90 siatych rokoch to bola kovbojka. V uliciach číhali na mladých ľudí pozostatky komunizmu, s ktorými sa nedalo len tak vyrovnať. Číhali tu na nich riziká ako panelákové štvrte, sprejery, drogy, alkohol, bary, samota, bandy...nefungovali obchoďáky, herne, bar zatváral o polnoci ...ľudia prebývali v uliciach, mladí ľudia sa zabávali ako vedeli.
Zvončeky  - V rokoch 90desiatych bolo zvončekové tlačidlo podobne dôležité ako dnes mobil, i keď si to možno ani neuvedomujeme. Len sa zmyslite, koľko ste sa v tej dobe museli nabehať a postláčať zvončekov, kým ste niečo vybavili prípadne, zorganizovali stretnutie s priateľmi, to všetko čo dnes vybavíte pár telefonátmi mobilom.
Brány, vchody, schodištia – v mojich mladých časoch sa to po uliciach hemžilo deckami a puberťákmi ktorí sa doslova hodiny dokázali vešať na bránky pred domami, prípadne posedávať na múrikoch a rozprávať sa so svojimi kamarátmi. Rovnako boli obsadené aj schodištia a vchody v panelákoch, tiež sa to nejako vytratilo odkedy máme facebook a mobil. Nejako sa vytratila komunikácia tvárou v tvár a ľudstvo tým nejako zošedivelo.
Móda – ležérne oblečenie, ležérne postoje, všetko vyťahané o dve čísla väčšie, u báb sa doporučovali skôr obtiahnuté veci, džiny s vysokým pásom a tričko s odhaleným pupkom, ale boli aj také ktoré si dopriali pánske oblečenie. Džíny, džíny, džíny, s nimi sa nedalo nič pokaziť, džínové nohavice, vesty, tašky, bundy, celý svet bol odetý v modrej. Žiadne vyšúchance, bledomodré boli fajn, vysoký pás a sem tam diera, to boli časy. Čo sa týka účesov, u žien to boli hlavne vlny, vlnky a lokničky, najlepšie rozpustené alebo nedbalo vypnuté dohora, k tomu výrazné líčenie, bordový rúž a čierne oči. U chalanov to bolo také striedavé, niektorý preferovali účes s cestičkou na stred, niektorý účes typu Jágr, alebo tiež boli in polodlhé vlasy. Ku koncu rokov 90siatych niekto vymyslel gél na vlasy a tak sme všetci vyzerali ako keby sme akurát vyšli z vane. U chalanov sa prejavil vážny zápal keď prišli chlapčenské skupiny a s nimi hrozne voľné šuštiaky a slnečné okuliare muchy puk.
Večierka – verte tomu alebo nie v 90siatych rokoch to bolo ťažké s obchodmi. Pravdaže už bolo dostať všeličo, od exotického ovocia až po exotické erotické pomôcky, a samozrejme už sa začali stavať po Slovensku obchodné domy ako na bežiacom páse, ale stále to ešte nebolo dokonalé. Neviem ako väčších mestách ale u nás sa obchody zatvárali večer o šiestej, v sobotu boli obchody otvorené do dvanástej a fertik. Kto si nenakúpil dovtedy mal proste smolu, v sobotu poobede, prípadne nedeľu boli otvorené len krčma, bar a cukráreň. Dnes si to nevieme predstaviť a najradšej by sme mali otvorené všetko non stop. Ale v tejto krásnej dobe prišla úžasná myšlienka -  večierka. Tam kde druhé obchody končili, večierka začínala, a mali väčšinou všetko základné k životu. Večierky rástli po mestách ako huby po daždi, zrejme obchodníci cítili dobrý kšeft. V dnešnej dobe obchodných a nákupných centier ktoré majú zavreté dva dni do roka sú večierky absolútne zbytočné, ale mali svoje čaro. Nepamätám si žeby sme nejako výhody večierky využívali v našej rodine, boli sme zrejme dosť predzásobení. Ale spomienka na to ako sa počas nedeľnej prechádzky otec zastavil vo večierke a niečo mi dobré kúpil, mi zostane v hlave zakotvená na veky vekúce.